Zen je japonská vedľajšia škola tzv. sanskrtského (mahájánského) buddhizmu, ktorý pred tým, než vo svojom rodisku v Indii zanikol, šíril sa do priľahlých území, ako je Tibet, Čína a Juhovýchodná Ázia. Ako škola vznikla v Číne pod názvom čchan, ktorú založil 28. indický patriarcha Bódhidharma (jap. Daruma) okolo roku 520 n. l. Slovo „zen“ je len japonský ekvivalent čínskeho slova „čchan“ a pôvodného sanskrtského slova „dhjána“, ktoré znamená meditácia. Svojrázna zenová tradícia sa zrodila spojením buddhistickej praxe, ktorá zameriava myseľ na „tu“ a „teraz“ a taoistických myšlienok, ktoré hlásajú, že ľudia by sa mali chovať podľa vlastnej prirodzenosti: „všetko je tak, ako je“. V Číne už škola čchan nehrá veľkú úlohu, pretože v 13. storočí splynula s buddhizmom Amidy.

Do Japonska sa zen dostal v 12. storočí prostredníctvom mnícha Eisaia, ktorý založil školu Rinzai a mnícha Dógena, ktorý založil školu Sótó. Škola rinzai sa tešila veľkej obľube u aristokracie a bojovej triedy samurajov, pretože zdôrazňovala spontánny zážitok osvietenia (jap. satori), ktorý sa dosahoval metódou rán palicou, alebo hlasitého pokriku, ako i nelogickými hádankami (tzv. kóany). Oveľa silnejšia škola sótó sa rozšírila hlavne medzi vidieckym obyvateľstvom, ktorá využívala metódu tichej meditácie v sede (tzv. zazen). Chápanie zenu ako špecifickej formy života preniklo Japoncom tak hlboko do podvedomia, že sa s ním postupne stotožnili. Niektoré prvky zenového učenia mali silný vplyv na kultúrny vývoj i umenie (tušové maliarstvo, poézia, bojové umenie...).

Tieto kontaktné šošovky sú vhodné aj pri meditácii.